My mamy hovoríme : " Prepáč."

Akoby náhodou zakotvia naše rozhovory s blízkymi dušami v časoch minulých a už nemáme snahu, ani potrebu a chuť skrývať sami pred sebou a pred druhými naše bolesti. Bolesti, ktoré si nevedomky nesieme dlhé roky v sebe a dovolili sme nášmu telu, nech trpí a nech chradne, nech utápa sa v našom smútku.Akoby náhodou, ak nič nevieme o tom, ako si našou osobnou vibráciou pritiahneme do života presne tých ľudí, ktorí vo svojom vnútri nesú tú istú krivdu ako my. Až neskutočne veľa ľudí, ktorí ma obklopujú majú matky narodené v znamení .... Ak je človek dostatočne pozorný, pýta sa, akú súvislosť má toto znamenie s tým, ako my žijeme a čo potrebujeme. Žena ... dobrovoľne, či nedobrovoľne prebrala úlohu chlapa v rodine. Muselo byť podľa nej, nepúšťala city navnivoč, organizovala, dirigovala, obetovala sa, aby ukázala, že ona zvláda život a so všetkým si poradí. Ja viem, ona len skrývala svoje vlastné bolesti a povedala si, že dokáže zmeniť svet. Ale my sme potrebovali niečo iné. Potrebovali sme ako jemné práve rozpučané kvietky materinské objatie. Potrebovali sme cítiť oporu, porozumenie, lásku ... a keď sme ju nedostali tam, chceli sme ju od svojich ... je jedno od koho, len naše srdce pišťalo a kvílilo plačom bez poskytnutého citu.Ospravedlňme sa našim deťom. Nemusíme používať žiadne slová. Stačí nám objať ich a precítiť to, že boli niekedy našou súčasťou. Že chceli sme im poskytnúť všetko, čo sme nedostali my. Že chceli sme ich držať v náručí a vypočuť si všetky ich vyslovené, aj nevyslovené bôle. Verte nám, robili sme to, ako najlepšie sme vedeli. Nikto nás to neučil a my sme sa stali matkami za pochodu.Je jar ... je jedno, či vieme, čo je to karma a že sa už vraj teraz netvorí. Dokážme prečistiť našu dušu a tým odľahčiť aj telu, bez rečí, možno len pohľadom. Deti sú časťou nás samých a pochopia bez slov.Povedzme len tu a teraz, sami pre seba : " Dieťa moje ... prepáč mi."