Žijeme traumy našich rodičov

Autor: Iveta Šidlová | 8.10.2013 o 15:54 | (upravené 19.1.2014 o 12:10) Karma článku: 4,65 | Prečítané:  328x

Možno sme mali šťastie, ak sme vyrastali sami uprostred džungle.Nikto nám nevkladal do hláv svoje myšlienky, nikto nás neočkoval svojimi strachmi a predsudkami.Ak by sme hodnotili svoj život len na základe skúseností, ktoré sme zažili a dopracovali sa k nim len svojim pričinením, pravdepodobne by sme prežili úžasné detstvo a mladosť. Asi by sme si spôsobili niekoľko menších “úrazov”, ktoré by nás naučili byť opatrnými. Inak by sme však brali čo nám život ponúka a tešili sa z rôznorodosti.

Pozrite sa však sami na seba. Čo z nás vyrástlo? Jasné, každý si niečo priniesol na tento svet. Zrodený pod lunou sme si priniesli charakterové črty, ktoré podliehajú vplyvom prostredia. Časom sa obrusujú, podľa toho, aký silný ” nepriateľ ” sa postaví do našej cesty. Obrusujú sa podľa toho, akého silného “nepriateľa ” sme schopní akceptovať vo svojej blízkosti. Každý sa od každého niečo naučíme. Od jedného vlastnostiam, ktoré nemáme a od druhého to, že nemáme byť ako on. Ale čo sa vlastne učíme? Učíme sa byť niečím, niekým, kto by vyhovoval ostatným, či sa snažíme byť sami sebou? Každý z nás sa chce cítiť dobre. A nevieme, kde to DOBRE nájsť. A tak skúšame. Byť taký, byť onaký … Stačí možno malý impulz, možno práve táto chvíľa. Predstavme si človeka, ktorý sa najviac podieľal na vašej výchove. Človek, čo vám hovoril: ” Tam nechoď,pozor ! Svet je zlý! Alebo vám vravel: “Si skvelý, šikovný, rozvíjaj svoj talent a užívaj si každý skvelý deň a všetko, čo ti prináša …. ” Žijeme traumy svojich rodičov. S akou krivdou žila vaša matka? Ako sa staval k životu váš otec? Videli ste ako dieťa, že ich postoj k životu je nesprávny, alebo ste si mysleli, že práve takto je to najlepšie? Naučila vás matka robiť si hrubú stenu pred niečím, čo nevedela riešiť? Radila to aj vám, namiesto toho aby vás naučila správnemu uhlu pohľadu a vášmu právu na šťastie? Naučil vás otec radšej zavrieť oči a stáť bokom, keď bolo treba riešiť? Nič nespravím, tak nič nepokazím? Pozrime sa sami na seba, ako sa na nás podpísali skúsenosti našich rodičov a starých rodičov. Dostaneme sa opäť do rovnakých situácií. Preto, lebo nás naučili rozmýšľať tak, ako rozmýšľali oni. A teraz môžeme plakať a môžeme zúriť. Stali sme sa tým, čím sme sa stali. A neboli sme ochotní vybočiť zo životnej ” pózy”, do ktorej sme boli vtlačení. Teraz plačeme, že nás neberú deti vážne, že nemáme rešpekt, že sme neprebudili svoju ženskosť a chceli sme od druhých to, čo nám nedali naši rodičia? Teraz plačeme, že to, čo zraňovalo našu matku aj starú matku zraňuje aj nás? Plačme! Dostaňme to zo seba von. A potom sa postavme na svoje vlastné nohy a začnime s nepoškvrneným rozumom budovať svoj nový svet. Ozaj … Akú známku by ste dali za Vašu výchovu, Vašim rodičom? Vraj najväčšia odvaha v živote je priviesť na svet a vychovať dieťa. Plne súhlasím.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?